Tipy, ako zbaviť dieťa úzkosti a strachu

Nevyhnutnou súčasťou  opatrení okolo nás, spojených s domácou karanténou je zvýšená starostlivosť o naše deti a ich prežívanie. Na Vás rodičov  sú kladené veľké nároky. Z praxe a aktuálnych rozhovorov s Vami viem, aké veľké tie nároky sú. Ak máte pocit, že je situácia nad vaše sily, obráťte sa na nás odborníkov. Sme tu pre vás.

Stanovte si „čas otázok“

Úzkostlivé deti (najmä predškolského veku) sú schopné stále dookola pýtať sa tú istú otázku. „Mami, a budem chorý?“ Moja odpoveď ani nedoznela a „Mami, čo sa stane , ak budem chorý?“ Deti cez neustále otázky získavajú pocit istoty. Potrebujú sa ich pýtať, aby na tú jednu sekundu získali istotu, že ich strach sa nenaplní.

Ako rodič však nezvládate stále dookola odpovedať na to isté. Potrebujete riešiť aj svoje

pracovné veci. A vyvolá to aj to, že voči svojmu ustráchanému dieťaťu pociťujete hnev.

• Vymyslite si čas otázok a čas bez otázok. Keď cítite, že už vo Vás rastie hnev, povedzte: „Teraz ti ešte odpoviem a potom si dáme čas bez otázok.“ Dĺžku času bez otázok nastavujte podľa dieťaťa. Dôležité je, aby čas bez otázok zvládlo. Začínajte malou chvíľkou, ktorá slúži dospelému na získanie stratenej energie. Neskôr chvíľky ohraničujte nejakou činnosťou ako napríklad prípravou raňajok, oblečením sa a umytím. Fajn je že časom si kolo otázok vie dieťa vypýtať, keď ho potrebovalo.

Existujú frázy, ktorým by sme sa mali vyhnúť. Zhoršujete tým úzkosť vášho dieťaťa.

Vyhýbajte sa vetám ako:

• „Nie je to nič, čoho by si sa mal báť.“
• „Nikto iný sa nebojí, iba ty!“
• „Pozri sa na ostatné deti nikto z nich sa  nespráva ako ty!“
• „Tvoja sestrou sa nebojí ako ty !“
• „Prestaň už!“ či „Zase to robíš…plačeš, hneváš sa ….!“

Ťažké je odpovedanie na otázky, na ktoré nemáte odpoveď. „Mami, kedy pôjdem do škôlky?“, „Mami, kedy budem sa hrať na ihrisku?“ Nemáme dosah na fungovanie udalosti, sami sme bezradní, kedy a čo sa bude diať.

• Snažíme sa deťom dodať istotu.
• Rozprávajte sa o tom, čo môžete urobiť vy a čo už nie je vo vašej moci.
• Hľadajte spolu možnosti, ako pomôcť a zvládnuť čas doma a v súvislosti s terajšou domácou karanténou..
• Hovorte o tom, čo pomáha, aby sa dieťa necítilo zle. Na začiatku som počúvala „nič nepomôže“ alebo „ja neviem“. Hľadajte riešenie spolu s dieťaťom.
• Ak treba, pomôže trochu si poplakať. Téma plaču je silnou, pretože aj keď plač pomáha, nedozvieme sa často, prečo dieťa plače.  Vie menovať veľa dôvodov prečo nie , pretože „plakať sa nemá“ alebo „nie je to pekné“ či „na plakanie sú už veľkí“. Je dôležité, keď dieťa počuje, že nám ako rodičom nevadí plač, ak to pre seba potrebuje.

Uznajte hodnotu strachu

• Verte, že treba legitimizovať strach. Hovorte, že každý sa občas bojí.Každý sa bojí niečoho iného.Že je to normálne. Rozprávajte sa o tom, že sa bojíme aj ako veľkí. V tomto smere je potrebná veľká citlivosť. Rozhovory dávkujte skôr po kvapkách.
• Sledujte, aby ste na dieťa neprenášali vlastné strachy. Ak sa takéto rozhovory vymknú z rúk, tak miesto legitimizovania pocitu, prenášate na dieťa vlastné strachy. A  tomu sa chcete vyhnúť.

Spoznajte, čo o úzkosti hovorí telo

Rozprávajte sa o tom, čo sa deje s naším telom, keď sa bojíme. Zistite, že to cítime v bruchu a zároveň sa nedokážeme nadýchnuť. Často sa stene, keď sa dieťa zrazu rozplače, treba sa zamerať na dych. Učte dieťa vedome hlboko dýchať. S výdychom dávate strach preč. Skúste mantru „s nádychom berieme do seba silu a s výdychom dávame strach preč.“ Dych nám pomáhal najmä v situáciách, keď dieťa premkla nekontrolovateľná úzkosť. Zameranie na dýchanie znamená, že sa nemôže v hlave zaoberať strachom. S upokojením dychu, prichádza aj upokojenie mysle. Minimálne dva týždne to môže robiť len so vami. Až neskôr to bude používať aj samo.

Nájdite oporné body, ako čeliť strachu

Základom úzkosti je neistota a  strach z neznámych ohrození.

• Zodpovedzte otázky : Čoho sa bojíš? Čo sa môže stať? Ako môžem ja ako rodič pomôcť? Cieľom je vkladať kontrolu do rúk dieťaťa. Chcete mu vybudovať pocit bezpečia a robiť svet, čo najviac predvídateľným. Cez tieto rozhovory  sa treba dostať k tomu, čo je problém. 
• Hľadajte s deťmi to, čo im pomôže. Čokoľvek, čo im uľaví a dokážu samé zrealizovať. Vďaka tomu dieťa získava kontrolu, napr. s vetami „Dnes to bolo zlé len poobede“. „Keď mi bolo ťažko, tak prídem za Tebou po objatie.“
• Spoločne sme zmenšovali územie „neznámo“, aby sa zmenilo na malinký ostrov. Konkretizovali sme strach. Hovorili sme o situáciách a porovnávali, ktoré boli najhoršie, ktoré sa dali zvládnuť. Robili sme veľmi zjednodušená formu škálovania, ktorú používajú kognitívno-behaviorálni terapeuti.

Terapeutický príbeh pre dieťa

Ak príbeh funguje, dieťa ho chce čítať, ak nie, treba hľadať niečo iné. Rozhodne nie je vhodné nútiť dieťa ho počúvať. Máme zažité, že deti postupne cez postavy objavujú komplikovanosť emócií. Ako ho chcú čítať stále a stále. Ako sa k nemu niekedy vrátia a povedia: „Jej, aj ja som sa kedysi bál ako psíček  či  Odvážny bojko Greg „. Terapeutické príbehy sú  jednoduchou možnosťou ako dieťaťu uľaviť.

Spracované podľa https://psychozdravie.sk/detska-uzkost/, http://zenskyweb.sk/clanok/35263-strach-uzkost-u-dietata,  http://zenskyweb.sk/clanok/35263-strach-uzkost-u-dietata.  

Máte úzkostne a ustráchané dieťa? Otestujte  si ho, či má dané príznaky :

Fyzické príznaky :

• Dieťa sa často sťažuje na bolesť hlavy, žalúdočné problémy, napína svaly;
• Odmieta jesť;
• Môže byť nepokojné, hyperaktívne, rozptýlené;
• V ohrozujúcich situáciách sa začne potiť, alebo triasť;
• Má problém so zaspávaním, a so spánkom.

Emocionálne príznaky a správanie :

• Dieťa je plačlivé, reaguje prehnane citlivo; 
• Je mrzuté, alebo nahnevané bez zjavnej príčiny; 
• Obáva sa urobiť aj najmenšiu chybu; 
• Má záchvaty paniky (alebo má strach z panického záchvatu); 
• Trpí fóbiami (zo psov, včiel apod.) a svoje strachy preháňa (napríklad že príde živelná pohroma apod.); 
• Obáva sa vecí, ktoré sú v ďalekej budúcnosti, (napríklad ako pôjde zase do školy); 
• Obáva sa, ostať osamote bez rodičov ; 
• Má pravidelné nočné mory o strate a ťažkostiach, čo prežíva; 
• Z hry ho vyrušia jeho obavy a strachy; 
• Má obsesívne (vtieravé) myšlienky a kompulzívne správanie (klepká prstami, umýva si ruky apod.); 
• Začínajú sa objavovať kolapsy a jeho obavy sa horšia
   Neustále sa pýta „čo ak?“ („Čo ak budem chorý alebo ty? Čo sa to deje ?“); 
• Odmieta účasť na aktivitách, hlavne ak sa očakáva, že bude spolupracovať
• Neustále vyhľadáva súhlas od ostatných, od rodičov; 
• Často vraví „Ja to nedokážem.“ bez ozajstného dôvodu.